Spoločnosť Zo sveta

V TV sa nedozviete! Exkluzívny rozhovor dvoch Čechov legionárov, ktorí robia poriadok vo Francúzskych NO – GO zónach

Pred niekoľkými dňami sa nám podarilo kontaktovať dvoch Čechov, ktorí sa ako príslušníci cudzineckej légie podieľali na udržiavaní poriadku v tzv. No-go zónach na území Francúzska.

Tieto oblasti sa nachádzajú okrem Francúzska tiež vo Veľkej Británii, Švédsku, Belgicku či Nemecku a sú charakteristické vysokým podielom moslimského obyvateľstva, vysokou kriminalitou, vysokou nezamestnanosťou a rovnako vysokou neúctou k dodržiavaniu zákonov danej krajiny. Skúsenosti Viliama a Čeňka z pôsobenia v no-go zónach sú šokujúce a ťažko uveriteľné. Bohužiaľ, taká je realita


(Clichy-sous-Bois, Paříž): Zde v roce 2005 vypukly nepokoje, při kterých rozzuření mladí muslimové zapálili tisíce aut, zdroj: Google Maps

Pôvodne sme chceli výpovede oboch Čechov, ktorých mená boli z dôvodov zachovania anonymity pozmenená. Avšak Viliam aj Čeněk ukázali, že členovia Cudzineckej légie môžu okrem fyzickej sily a bojových schopností mať aj talent pozorovací a „písací“. Nižšie si preto môžete prečítať najprv Viliamov text v pôvodnom znení a doplnili sme ho ešte o postrehy Čeňka, s ktorým sme komunikovali priamo. S nadsádzkou si ešte dovolíme pripísať, že ak páni „robia poriadok“ rovnako ako píšu, môže sa Francúzsko snáď ešte zachrániť.

Nuž, dosť bolo teoretizovanie a vysvetľovanie a odovzdávame už slovo hlavným aktérom. Najprv Viliamovi:

„… .Ako príslušník Cudzineckej légie sa momentálne spoločne s francúzskou armádou zúčastňujem už niekoľko mesiacov pravidelných patrol a hliadok vo všetkých mestách Francúzska, kde je to potrebné (program Vigipirate). Kvôli súčasnému dianiu sa tzv. „Ochrana miest“ rozšírila defakto po celej krajine a tento stav sa drží už niekoľko rokov. Neslávne preslávené teroristické útoky v Paríži a Nice situáciu ešte vystupňovali. Naše patroly sú väčšie, viac ozbrojené a pravidelnejšie.

V mnohých väčších mestách (hlavne Paríž a Marseille) sú štvrte, kde sa prakticky nedá prechádzať bez strachu a niektoré sú pre pôvodných obyvateľov úplne neprístupné – hrozí tu v lepšom prípade okradnutie, v horšom fyzické násilie, či ešte horšie. Predtým doma v ČR som bol k správam hovoriacim o „no-go zónach“ často skôr skeptický a pochyboval som o nich. Dnes, keď v týchto miestach každý deň operujem, už nepochybujem a vidím situáciu ešte tmavšie, než často zdroje uvádzajú.

Než začnem s popisom, uvedomte si jednu vec – v týchto štvrtiach či celých mestských častiach sú ozbrojené patroly polície, armády či légie súčasť každodenného života a napriek tomu sa v nich pácha astronomické množstvo zločinu. Policajné hliadky sú priebežne napádané kameňmi, zápalnými fľašami, pyrotechnikou a zriedkavo sa po nich aj strieľa. Rovnako tak aj hliadky rádovej francúzskej armády. Cudzinecká légia má u útočníkov našťastie väčšinou trochu inú povesť a tak sa nám zatiaľ skôr tieto ťažkosti vyhýbajú.


(Clichy-sous-Bois, Paříž)

Aj tak však pravidelne riešime ľahšie potýčky, občasné útoky nožom či inou zbraňou a ďalšie výtržnosti. Veľmi časté sú tiež nekončiaci provokácie, kedy si prevažne arabskí útočníci, uvedomelí si svoju nedotknuteľnosť pred zákonom, dovolia na uniformovaného a ozbrojeného príslušníka naozaj veľa. Keď už sa nejakého podarí chytiť, je kvôli tlaku zo strany vládnych záujmových skupín, neziskoviek a ľudskoprávnych organizácií väčšinou potrestaný len symbolicky.

Vybrané štvrte často navyše už ani nepripomínajú Francúzsko. Hovoríme tu o uliciach, kde sú trhy ako vystrihnuté zo subsaharskej Afriky, kde sa krája čerstvé a nie-tak-úplne-čerstvé mäso na slnku, varí a pripravuje sa v totálne nevhodných hygienických podmienkach a kde ľudia chodia v zmesi krvi, bahna a odpadkov . Sú tu ulice, ktoré sú pokryté odpadom, mokrými matracmi, obhorenými stromčekmi, spálenými plastovými kontajnermmi a obhorenými troskami áut (často ešte z rokov starých nepokojov). Graffiti v arabčine sú fakticky všadeprítomné, často v podobe Sahadi či štylizované čierne vlajky Islamského štátu. Nie je neobvyklé, že v takejto štvrti sme jediní (!) Európania medzi stovkami ľudí.

Pri hliadkach veľmi často riešime štandardne:

1) Údajné nastražené zariadenie (napríklad prázdne batohy a tašky sú často výtržníkmi využívané k „navnadeniu“ polície a následné zaútočenie na ňu. Legionárov sa ale útočníci boja a tak väčšinou skôr sledujú z diaľky.

2) Výtržnosti v štýle konfliktu dvoch „rodín“ (tunajšie rodiny majú napríklad tridsať a viac členov a rodinné nezhody sa často riešia nožmi, mačetami či sekerami)

3) Asistenciu iným zložkám (prevažne polícii) pri zatýkaní a pod., Kedy fungujeme ako „odstrašujúci prvok“. Polícia samotná tu často nemá šancu normálne fungovať, štvrte majú vlastné pravidlá a zákony, často kopírujúce Šáriu.

4) Priamu pomoc iným zložkám v ťažkostiach – viď posledný útok zápalnými fľašami na dve policajné autá v metropolitnej časti Paríža, ktoré zapálili súčasné už cez týždeň trvajúce protesty. Ďalšou kapitolou sú rôzne podpaľačské útoky, kedy asistujeme zase hasičom. Mnohí hasiči vyjadrujú absolútnu frustráciu nad tým, že nemôžu vykonávať svoju prácu bez ochrany ozbrojených legionárov či vojakov štandardnej armády. Správy o ručnom granáte (!) vhodenom do hliadkovacieho vozidla sú tiež častejšie, než bežné. Pri ceste na patrolu je normálne, že si pred nami okoloidúci arabskí mladíci automaticky nasadzujú a sťahujú kapucňa cez tvár. Médiá samozrejme všetky tieto udalosti neukazujú a neinformujú o nich. Veriť, že nejde o účelné prehliadanie, sa mi nechce. Rovnako tak francúzske médiá ukazujú extrémnu zaujatosť, kedy z princípu ŽIADNU z týchto udalostí nikdy nespájajú s islamským fundamentalizmom. Páchatelia sú vždy „francúzi“ či „mladíci“ a občas aj „deti“ (aj keď im je sedemnásť rokov). Francúzi samotní často o týchto témach nechcú ani počuť, nieto ešte hovoriť.

Medzi francúzskymi vojakmi, policajtmi ale aj medzi našimi kolegami a vedením sa hovorí o tom, že situácia je dlhodobo neudržateľná a že do pár rokov sa presunieme do pouličnej vojny a bude to vojna, ktorú neuvidím v televízii, ale rovno v našich mestách. Zmena môže prísť jedine v prípade, že ľudia zvolia v prezidentských voľbách toho, kto vyvedie Francúzsku z pazúrov tejto šialenej politiky pomaly späť na nohy. V opačnom prípade možno povedať len jedno: Boh nám pomáhaj! … „


(Clichy-sous-Bois, Paříž), zdroj: Google Maps

… .a Čeněk pridáva pár slov k tomu, ako no-go zóny vnímajú politici a úrady:

„… .Ta téma je často trochu odlišná od toho, ako ju prezentujú médiá z oboch strán. Problém nie je v tom, že by „no-go“ zóny neexistovali, problém je v tom, že často ľudia nevedia, kde začínajú a kde končia. Rovnako tak to nevedia často príslušníci zložiek, takže sa stáva, že keď prídu do služby noví policajti / žandári či nedajbože sa im obmení vedúci zbor, tak do týchto miest jednoducho zablúdia s tým „prečo tam doteraz nikto nehliadkoval“.

Navyše každá z tých no-go zón nie je nijako vyhradená, prirodzene tie kriminálne skupiny nie sú ktovieako organizované – tzn. raz relatívne v pokoji prejdete jednoducho veľmi nebezpečnou štvrťou na úrovni skoro – Luníku 9 a potom o týždeň počujete, že tam niekoho prepadli, zbili, zapálili strážne vozidlo. Na to často francúzske neziskovky a vláda nadávajú.

Policajné zložky sa sťažujú že v štvrti „XY“ sa nedá pracovať, ba dokonca sa tam ani zdržiavať. Vláda tam vyšle komisiu, neziskovky zložené z „členov komunity“ (napríklad Arabov) a ten deň je prirodzene všade síce bordel, nejaká tá ľahšia výtržnosť ale nič vážne. Potom sa vydá správa, že je všetko v poriadku a že jediné, čo treba, je zlepšiť výchovu mladých, aby nerobili neporiadok na verejnom priestranstve :-).

Neviete si predstaviť tú frustráciu, ktorú francúzske zložky majú. A čo policajti, či vojaci alebo na rovinu legionári (celkom úprimne, mňa mnohé tieto konflikty bavia) ale hasiči, záchranári – tí sú bez šance …. „

zdroj: eportal.cz preklad: Magazín1.sk

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *