Zaujímavosti

Pred sto rokmi sa Štefánik stal obeťou politickej vraždy. Nitky vedú k Benešovi

O faktoch zo Štefánikovho života vieme toho dosť. Akurát jeho smrť ani po sto rokoch stále nie je dostatočne vysvetlená.

Ktovie, ako by sa vyvíjal osud Slovenska, keby prizavčasu a často aj záhadne neumierali jeho vodcovia. Jedným z nich bol Milan Rastislav Štefánik. Slovenský astronóm, politik, generál francúzskej armády, ktorý tragicky zahynul vo veku 39 rokov. Bolo to pred sto rokmi, 4. mája 1919, práve v čase rodiaceho sa Česko-Slovenska. Stalo sa to symbolicky deväť mesiacov pred prijatím prvej česko-slovenskej ústavy (29. februára 1920). V nej sa ani raz nevyskytuje „Slovák“, ani „slovenský“. A z Česko-Slovenska sa nadlho stalo Československo. Bolo by to tak, aj keby žil Štefánik?

Životný zlom

O faktoch zo Štefánikovho života vieme toho dosť. Akurát jeho smrť ani po sto rokoch stále nie je dostatočne vysvetlená. Vychádzajú publikácie, ktoré zotrvávajú pri „klasickej“ príčine havárie (nikým úmyselne nezavinenej), ale aj odvážne práce, ktoré „hľadajú pravdu“ v širšom kontexte vtedajšieho vývoja. Tak to napokon zrejme „má byť“, veľké tragédie majú vždy niekoľko „riešení“. A každý si môže vybrať. To, čo sa vie, zopakujeme predovšetkým pre tých, ktorí sa v škole o Štefánikovi neučili. A tých je väčšina medzi Slovákmi.

Narodil sa v Košariskách (okres Myjava) 21. júla 1880 ako jedno z dvanástich detí evanjelického kňaza, národovca Pavla Štefánika. Ako deväťročný sa priúčal maďarčine v Šamoríne, maturoval v Sarvaši. Študoval v Prahe, ale aj v Zürichu. Stal sa hlasistom, stúpencom myšlienok T. G. Masaryka a tu sú korene jeho životného zlomu v roku 1900. Konzervatívny otec ho vyhnal z domu a mladý liberál Štefánik sa uchýlil u Vavra Šrobára v Liptove. Aj zmena štúdia – Štefánik namiesto techniky vyštudoval na univerzite odbor astronómia – súvisí s jeho voľnomyšlienkárskou orientáciou.

Dva týždne po promócii za doktora filozofie (12. októbra 1904) dorazil do Paríža. Tu sa začala jeho kariéra hvezdára, diplomata i vojaka. Práve vďaka nemu sa v Paríži začali písať aj nové dejiny Slovenska. A zrejme tu má začiatok aj jeho tragická letecká havária…

Jedna z menej známych Štefánikových podobizní.

Astronómia mladého Štefánika uchvátila. S neuveriteľnou dávkou energie sa pustil do vedeckého bádania. Podarilo sa mu dostať k profesorovi Janssenovi do jeho hvezdárne v Meudone, odkiaľ podnikal rôzne výpravy. Navštívil observatórium na vrchole Mont Blancu, v španielskom Alcosebre pozoroval úplné zatmenie Slnka. V roku 1906 uverejnil sedem vedeckých prác a cestou na pozorovanie zatmenia slnka do Turkestanu navštívil v Jasnej Poľane Leva Nikolajeviča Tolstého a jeho lekára Dušana Makovického.

Precestoval Alžírsko, Atlas, Saharu, Tunisko aj Kartágo a začiatkom roka 1910 dostal sa na Tahiti. Počas desiatich mesiacov pozoroval Halleyho kométu a fotografoval krásne Tahiťanky. V lete 1912 pozoroval zatmenie slnka v Brazílii. V apríli 1913 posledný raz živý vstúpil na slovenskú pôdu.

Prišiel sa rozlúčiť s otcom, s ktorým sa už dávno predtým zmieril. Ktovie, ako by sa bol vyvíjal jeho životný osud, keby práve vtedy neprišlo poverenie od francúzskej vlády vybudovať telegrafickú sieť a sústavu meteorologických staníc v Ekvádore a na Galapágoch. Plánoval sa totiž natrvalo usadiť na Tahiti.

Otváral dvere Masarykovi aj Benešovi

Začiatok 1. svetovej vojny rozhľadeného Štefánika neprekvapil. Vo vojne dokonca vycítil možnosť zásadnej zmeny postavenia Slovákov v monarchii a túto zmenu spájal s Čechmi. Vzhľadom na svoj zlý zdravotný stav (celý život mal problémy so žalúdkom) sa na front dostal až začiatkom roka 1915. V hodnosti podporučíka francúzskej armády uskutočňoval prieskumné lety a začiatkom septembra 1915 sa dostal na srbský front. Tu mal šancu na rozvíjanie svojho úsilia o vojenské angažovanie sa Slovákov (a Čechov) za vlastné oslobodenie.

Havária lietadla a liečenie žalúdočnej choroby ho priviedli do rímskej nemocnice, kde spoznal Claire de Jouvenel. Nebola to prvá dáma, ktorá mu horlivo pomáhala v jeho činnosti. Tentoraz išlo o boj za osamostatnenie sa Slovenska, čomu pomohli jej kontakty v Paríži. Zoznámila Štefánika s najvyššími francúzskymi politikmi, ministerským predsedom Aristidom Briandom a Philippom Berthelotom.

S americkými Slovákmi

Preto sa práve v Paríži začala písať nová slovenská história. Tu intenzívne otváral dvere Masarykovi, pripravoval zriadenie ústredného odbojového orgánu, tu sa 13. decembra 1915 stretol s Edvardom Benešom. Osudové stretnutie s týmto politikom, známym mafiánskymi metódami, však prišlo až o štyri roky.

To bol dôvod, prečo odcestoval do Ruska, kde žili slovenskí aj českí krajania. V auguste 1916 sa dostal v Mogiľove k Janinovi, šéfovi francúzskej ruskej misie. Ten ho predstavil ruskému cárovi Mikulášovi. O niekoľko dní vznikla Kyjevská dohoda medzi predstaviteľmi ruských Slovákov a Čechov a amerických Slovákov s cieľom oslobodiť Česko-Slovensko. Takto, s pomlčkou, sa na kyjevskom dokumente uvádza meno budúceho štátu – až do prijatia prvej česko-slovenskej ústavy…

Oheň a voda

V druhý júnový deň roku 1917 odplával Štefánik do Ameriky a aj tam bol úspešný. Stretol sa so slovenskými a českými krajanmi a získal tritisíc dobrovoľníkov. Aj vďaka nemu ukladali americkí Slováci vedení Bosákom, Murgašom a inými dolár ku doláru.

Ako o tom svedčí Karol Sidor v knihe Slováci v zahraničnom odboji, Slováci v Amerike zozbierali medzi sebou viac ako milión dolárov, darovali 200-tisíc dolárov Masarykovi (on sám o tom napísal v knihe Světová revoluce), 120-tisíc dolárov vyplatili predsedníctvu Česko-Slovenskej národnej rady v Paríži, teda Benešovi… Minimálna hodnota všetkých zlatých a strieborných predmetov, ktoré americkí Slováci poslali do Prahy v zapečatenom kufri 2. júna 1921, bola 1 015 000 dolárov. O ich ďalšom osude sa veľa nevie.

Pilotovanie lietadiel bola jedna zo Štefánikových vášní.

Koncom apríla 1918 podpísal s talianskym ministerským predsedom Orlandom zmluvu o vytvorení samostatnej česko-slovenskej armády, vyzbrojovanej Talianskom. Keďže po Brest-litovskom mieri medzi Leninom a Nemcami v marci 1918 sa česko-slovenské vojsko v Rusku (50-tisíc mužov) ocitlo „v ofsajde“, Štefánik už ako francúzsky generál odišiel do Ruska. Tu bol začiatok jeho komunistami tak nenávideného „protisovietskeho“ boja, za ktorý počas reálneho socializmu „tvrdo pykal“.

Komunisti takmer do jednej odstránili jeho sochy. Štefánik hovoril, že „boj proti boľševizmu vo všetkých jeho prejavoch musí prevládať v našej politike“, zatiaľ čo Masaryk sa vyjadril, že „první novodobý komunismus byl český, naši Táboři jsou první novodobí socialisté, socialismus jest čistě český“. Oheň a voda.

Rátali s ním?

Cestou na Sibír sa Štefánik dozvedel, že 14. októbra 1918 sa stal členom dočasnej vlády. Krátko na to uverejnil Masaryk aj Vyhlásenie nezávislosti Česko-Slovenska, tzv. Washingtonskú deklaráciu, na ktorú sa dostal Štefánikov podpis bez toho, žeby poznal jej obsah. Štefánik sa o nej dozvedel v novinách, ktoré mu podal Janin, a hneď ochorel. Veci sa diali mimo neho, on cestuje na Sibír za povinnosťami a Masaryk si balí kufre v Amerike na cestu domov…

Až 25. januára 1919 sa vracia do Paríža – to už je Masaryk na Hradčanoch. Jeho hlavnou starosťou je stiahnutie sibírskych légií a ich odsun do vlasti. Ale zúčastní sa aj na práci mierovej konferencie… Má ďalekosiahle plány a iné názory na budúci štát Slovákov a Čechov ako Masaryk a Beneš. Vyjadril sa, že chcel byť viceprezidentom Slovenska so sídlom v Bratislave. A chcel niekto takýto úrad?

Mŕtvy Štefánik.

A spor, do ktorého sa s ním dostal. Chcel vedieť, na čo sa použilo spomenutých 120-tisíc dolárov, ktoré Benešovi na „oslobodenie Slovenska“ poskytli americkí Slováci. Keď to Beneš nevedel vysvetliť, Štefánik to uzavrel tak, že doma bude národný súd, pred ktorým si to Beneš zodpovie.

Súd o peniazoch, ktoré minul Beneš, možno na svoje známe výlety do herní v Monte Carle, sa však nikdy nekonal… Kto chcel, aby bol? Roztrasený Beneš informoval Masaryka a Ivana Markoviča, slovenského politika, syna lekára a bankovníka Júliusa Markoviča z Nového Mesta nad Váhom: „… Se Štefánikem jsem měl konflikt… Je mezi námi konec – myslím úplně.“ A mal to zachovať všetko „výlučně pro sebe“.

Čas uteká, stopy blednú

V osudnú nedeľu ráno, sedem minút po ôsmej hodine vzlietlo z letiska Campo Formido pri Udine lietadlo typu Caproni 450 na palube so Štefánikom, sprevádzaným dvoma talianskymi letcami a mechanikom. Symbolické: Štefánik chcel svoj návrat na Slovensko uskutočniť lietadlom, ako symbolom vstupu Slovenska do novej epochy, do ktorej ho on povedie. Masaryk si zvolil ako symbol na triumfálnu cestu Prahou automobil.

Cieľom Štefánikovej cesty nebola Praha, ale letisko vo Vajnoroch pri Bratislave. Na vlasť sa veľmi tešil, lebo ju nenavštívil od smrti svojho otca v roku 1913. Lietadlo však nepristálo, pretože keď sa blížilo k miestu pristátia, náhle sa zrútilo. Bola nedeľa 4. mája 1919, 11 hodín, 48 minút. Štefánik a všetci členovia posádky boli na mieste mŕtvi. A všetko, čo sa okolo tohto nešťastia udialo odvtedy až doteraz, je zastreté hmlou záhad: nesmelo lietadlo pristáť?

Aspoň sa pripravoval, že do všeličoho nahlas prehovorí a už cestou si vyhŕňal rukávy. Najmä pre Slovensko mal celý rad organizačných námetov.“ Emil Karol Kautský, liptovský rodák z Austrálie, napísal v roku 2004 knihu Kauza Štefánik – Legendy, fakty a otázniky okolo vzniku Česko-Slovenskej republiky.

Tých otáznikov v knihe je veľmi veľa. Napríklad: bola pre Štefánika na Slovensku ovládanom „sluhom Prahy“ Šrobárom pripravená nejaká pozícia? Prečo sa neunúval na vajnorské letisko privítať Štefánika jeho „priateľ“ a vtedy vládca Slovenska Vavro Šrobár? Prečo spolu s generálom Piccionem dali prednosť skalickému rubínu v rámci sadenia líp v Skalici pred slávnostným príchodom Štefánika?

Veď ten si vzal do lietadla šabľu v očakávaní privítacej ceremónie. Prečo sa havária lietadla vyšetrila len veľmi povrchne? Prečo boli účastníci vyšetrovania poučení, že ich najvlasteneckejšou povinnosťou je zachovať mlčanie“? Prečo zmizli svedkovia, ktorí tvrdili, že sa na lietadlo so Štefánikom strieľalo? Prečo nebol ani na Štefánikovom pohrebe a ani na otvorení mohyly na Bradle Masaryk? Bola Štefánikova smrť pripraveným atentátom, čiže politickou vraždou?

Jozef Husár, autor knihy Musel generál M. R. Štefánik zahynúť? z roku 2000 odpovedá takto: „Musel preto, aby až do roku 1938 existoval unitárny československý štát. Následne aj v rokoch 1945 – 1968. Dokonca bez pomlčky, ktorá bola pri jeho vzniku samozrejmosťou. Slovenský národ tým stratil štyridsať rokov plnokrvného života modernej slovenskej štátnosti.“

Čas uteká a stopy blednú. Slovenskí filmári dosiaľ neponúkli dramatický i romantický Štefánikov život na filmovom plátne. Nevznikajú ani dokumenty, ktoré by – trebárs aj rozporne – prinášali informácie o tomto slávnom Slovákovi.

Pred desiatimi rokmi, na 90. výročie jeho smrti namiesto generála Štefánika dostalo naše hlavné mesto do daru už po druhý raz na námestí pred novou budovou Slovenského národného divadla „montéra“ Štefánika, akoby chrobáčika pod českým levom. Vtedy sme spali a stále spíme spánkom neprebudených. Ako hrdina Kukučínovej knihy.

Marián Tkáč – bývalý predseda Matice slovenskej, bývalý viceguvernér Národnej banky Slovenska poverený jej riadením, člen predstavenstva Spolku slovenských spisovateľov, autor kníh literatúry faktu.

Zdroj: napalete.sk

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *