Politika

Chmelár k Pellegriniho návšteve Bieleho domu: Premiér nehovoril pravdu a nič nedosiahol. Nezmenia to ani zväzácke taľafatky Lajčáka

Politický analytik Eduard Chmelár si myslí, že napriek tomu, že predseda vlády Peter Pellegrini spoločne s ministrom zahraničných vecí Miroslavom Lajčákom uviedli, že na stretnutí s prezidentom Donaldom Trumpom vo Washingtone sa nehovorilo o “obrannej” zmluve medzi Slovenskom a USA, táto otázka vraj s veľkou pravdepodobnosťou predsa len bola prerokovaná.

Eduard Chmelár:

Prijatie slovenského premiéra Petra Pellegriniho v Bielom dome je celkom určite vrcholom jeho politickej kariéry, celkom úspešne však môžeme pochybovať o tom, čo to prinesie pre Slovensko. Nie, ak si myslíte, že budem opakovať frázy našej diplomacie a médií, aké to bolo významné, výnimočné, priateľské a ako sme potvrdili, že sme rovnocenný partner, nemusíte čítať ďalej. Predpokladám, že nečítate moje príspevky preto, aby som vám opakoval takéto táraniny a frázy a právom očakávate, že si zmysel a dôsledky tohto stretnutia otvorene zanalyzujeme.

V prvom rade si treba povedať, že návštevy predstaviteľov takýchto malých štátov v Bielom dome spravidla nie sú „prejavom priateľstva“, ale odmenou za služby. Naši najvyšší ústavní činitelia sa tam dostali po tom, ako sme podporili Spojené štáty v Afganistane, šli sme s nimi do Iraku či prijali väzňov z Guantánama. Tentoraz sme nakúpili americké stíhačky a (povedzme si to na rovinu) sľúbili sme Američanom možnosť využívať naše vojenské letiská. Premiér Pellegrini klamal, keď tvrdil, že o bilaterálnej vojenskej dohode vôbec nehovorili. Nielen preto, že sa táto téma dostala do ich spoločného vyhlásenia, ale najmä preto, že je naivné myslieť si, že najmocnejší muž planéty si našiel hodinu času na Pellegriniho preto, aby sa mu poďakoval za spoľahlivé partnerstvo. Ako v doterajších prípadoch, aj teraz bola úprimnejšia Budapešť. Hovorca maďarského premiéra Viktora Orbána, ktorého americký prezident prijme na budúci týždeň, už potvrdil, že témou rozhovorov bude bilaterálna vojenská dohoda. Kľúčová veta v spoločnom vyhlásení Donalda Trumpa a Petra Pellegriniho totiž znie, že sa obe strany budú usilovať „prehĺbiť našu spoluprácu v oblasti obrany uzavretím vzájomne prospešnej Dohody o obrannej spolupráci medzi našimi krajinami“.

Tieto signály sú znepokojujúce o to viac, že Peter Pellegrini podriadil celú cestu do Washingtonu osobnému imidžu. Názory jeho skalných fanúšikov, ako nás „vzorne reprezentoval“ sú v tomto kontexte úplne smiešne, lebo jeho hlavnou úlohou nie je reprezentovať (na to stačí prezident), ale vyjednávať pre Slovensko čo najvýhodnejšie postavenie z pozície najvyššieho predstaviteľa výkonnej moci. A v tomto smere neurobil vôbec nič a nič na tom nemenia ani zväzácke taľafatky Miroslava Lajčáka, ktorý bol podľa vlastných slov „šťastný“ a v úctivom miernom predklone počúval svojho kolegu Mikea Pompea, ktorý mu s rukami vo vreckách dával najavo, čo si o ňom myslí.

Isto poznáte ten vtip o politikovi, ktorý vchádza do miestnosti svojho šéfa s vlastným názorom a vychádza s názorom svojho šéfa. Problém Petra Pellegriniho je, že on už s takýmto vymeneným názorom cestoval do Washingtonu, v čom ho výdatne inštruoval šéf slovenskej diplomacie. Je tragikomické, keď premiér doma vraví, že protiruské sankcie sú nezmyselné, no v spoločnom vyhlásení so šéfom Bieleho domu sa zaviaže, že budú pokračovať a vzápätí sa Donald Trump na tlačovej konferencii pochváli, že telefonoval s Putinom o tom, ako vzájomný obchod USA a Ruska rastie. Je zúfalé, keď Peter Pellegrini kamufluje bohatiersky zápas s Pentou o postavenie slovenskej nemocnice, na ktorú tento štát nenašiel tri desaťročia finančné prostriedky a vzápätí urobí nechutnú nadprácu, keď americkému prezidentovi pioniersky sľúbi, že výdavky na zbrojenie vo výške 2 percent HDP dosiahneme už o dva roky skôr, ako sme plánovali. Načo je toto dobré? Slovensko má úplne zle nastavené priority, nemáme peniaze na zdravotníctvo, školstvo a dôchodky, ale jediné, v čom sa zaviažeme urýchlene dobehnúť najvyspelejšie štáty, je zbrojenie? A to práve v čase, keď vedci varujú, že náklady na boj s klimatickou zmenou si budú vyžadovať presný opak – zoškrtanie výdavkov na zbrojenie. Práve v čase, keď Štokholmský medzinárodný inštitút pre výskum mieru zverejnil správu, že celosvetové výdavky na zbrojenie boli v uplynulom roku najvyššie v dejinách, presiahli 1,82 bilióna dolárov (čo je o 2,6 % viac ako v predošlom roku)..

Toto strašné číslo, ktoré si väčšina ľudí nevie ani predstaviť (1 822 miliárd) treba uviesť do širšieho kontextu. Na odstránenie extrémnej chudoby je podľa údajov OSN potrebných 1 400 miliárd dolárov, no svetová organizácia ich nevie nájsť. Na udržanie nárastu globálnej teploty pod 2 stupne Celzia je potrebné vynakladať 350 miliárd ročne, ktoré takisto nie sú k dispozícii. Ale my považujeme za prioritu zbrojenie, pričom len členské štáty NATO vynaložili na vojenské výdavky 963 miliárd dolárov, čo je 53 percent celosvetových nákladov. Iba výdavky Spojených štátov predstavujú 649 miliárd, pričom dosiahli aj najväčší absolútny nárast o 27,8 mld. USD. Oproti tomu Rusko už druhý rok výdavky znižuje, tento rok vypadlo aj z prvej päťky a jeho náklady predstavujú 61,4 mld. USD. Len vojenské výdavky európskych členských štátov NATO sú vyššie ako náklady Ruska a Číny dohromady. Aj Afrika a Blízky východ znižujú zbrojenie. Proti čomu a komu teda NATO zbrojí, keď má vo vojenstve absolútnu nedostižnú prevahu? Prečo sa zoči-voči týmto číslam nevzbúrime voči táraninám politikov a zbrojárskych lobistov, že je nevyhnutné viac a viac zbrojiť, keď vieme, že nám chýbajú peniaze na základné potreby a prežitie planéty? To je úplne šialené uvažovanie.

V tomto svetle sú militaristické reči a plány Petra Pellegriniho v príkrom rozpore so skutočnými záujmami Slovenska a jeho obyvateľov. Poklonkovať sa najväčšej zbrojárskej korporácii na svete Lockheed Martin, že „významne prispieva k rastu Slovenska“, sľúbiť americkým biznismenom, že obmedzí úlohu odborov, podlizovať sa americkému prezidentovi a chváliť jeho politiku, to všetko sú kroky, ktoré možno pomôžu Petrovi Pellegrinimu zapáčiť sa mocným, ktorým sa ponúkol ako služobníček, ale v žiadnom prípade nepomôžu Slovenskej republike. Poviem to natvrdo: premiér vymenil zdravie, vzdelanie a udržateľný dôstojný život našich občanov za zisky amerického zbrojárskeho priemyslu, keďže Donald Trump je predovšetkým obchodník. Natešené táraniny Pellegriniho a Lajčáka, že Spojené štáty majú opäť záujem o strednú Európu, sú prejavom kolaborantskej mentality. Naozaj potrebujeme takýto záujem? Aby nám nanucovali zbrane, svojich vojakov, aby nás opäť postavili proti zvyšku európskeho kontinentu, ako to už raz urobila administratíva Georga W. Busha a jeho minister obrany Donald Rumsfeld, ktorý rozdelil Európu na starú a novú. A za to všetko sme nedokázali vyjednať nič, vôbec nič, ani zrušenie plánovaných ciel, ktoré sú prejavom skôr nepriateľstva ako partnerstva. Lajčákove arogantné reči, že kto vidí túto schôdzku inak, je diletant alebo neprajník, treba obrátiť proti nemu: takto sa správa poskok, ktorý má pána niekde inde ako na Slovensku. Diletant je ten, kto sa tvári, že vzťahy so Spojenými štátmi sa nedajú budovať dôstojnejšie ako z pozície pudlíka vyskakujúceho po cukríček. Ako príklad spomeňme holandského premiéra Marka Rutta, ktorý si na prijatí v Bielom dome začiatkom júla minulého roka dovolil Donaldovi Trumpovi oponovať a až tým sa stal zaujímavý pre médiá a získal si úctu celého sveta. Alebo lídra britských labouristov Jeremyho Corbyna. Ten odmietol účasť na slávnostnej večeri chystanej pri príležitosti júnovej návštevy amerického prezidenta Donalda Trumpa v Londýne so slovami, že „Británia by nemala stavať červený koberec na počesť prezidenta, ktorý likviduje kľúčové medzinárodné zmluvy, podporuje popieranie klimatických zmien a používa rasistickú a sexistickú rétoriku“. Kde sú všetci tí liberáli, ktorí považujú stretnutie práve s týmto mizogýnom za „historickú chvíľu“? Slovenský premiér sľúbil americkému prezidentovi úplne všetko a nedostal za to vôbec nič. Možno si tými lichôtkami, nadbiehaním a nadprácou posilní svoje mocenské postavenie, ale za akú cenu? To všetko uvidíme o niekoľko mesiacov.,

zdroj

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *